Márii Súkeníkovej zagratuloval aj Sepp Blatter

Zaujímavých 29 dní má za sebou slovenská rozhodkyňa Mária Súkeníková. Presne toľko času strávila v ďalekom Japonsku, kde ju FIFA delegovala do pozície asistentky rozhodcu na MS hráčok do 20 rokov (19. august – 8. september 2012). „Dozvedela som sa niekedy v júni, teda asi dva mesiace pred začiatkom MS a bolo to pre mňa príjemné prekvapenie. Moja nominácia prišla na SFZ, odtiaľ mi to dali vedieť mailom a potom sme to konzultovali telefonicky. Samozrejme, bola som veľmi rada, je to pocta,“ hovorí Mária Súkeníková, pre ktorú to bol už tretí svetový šampionát. V roku 2008 bola nominovaná na MS hráčok do 17 rokov na Novom Zélande, v roku 2010 opäť na MS hráčok do 17 rokov v Trinidade a Tobagu, teraz bola pri dvadsiatkach v Japonsku. Minuloročné seniorské MS žien v Nemecku jej ušli o vlások. „Bola som v 14 – člennom výbere pre šampionát, na MS išlo dvanásť rozhodkýň. Smola. Možno sa ukážem na najbližšom šampionáte v Kanade,“ hovorí o šampionáte, ktorý sa uskutoční v roku 2015.

V Hirošime, Saitame i Tokiu

Do Tokia letela z Viedne a hlavné mesto Japonska bolo – s výnimkou presunov do dejísk zápasov – aj jej hlavným stanom. Slovenka sa predviedla v troch zápasoch, bola na čiare v dvoch stretnutiach skupinovej fázy medzi USA a Čínou (1:1) v Hirošime, Kanadou a KĽDR (1:2) v Saitame a potom vo finálovom zápase medzi USA a Nemeckom (1:0) na Národnom olympijskom štadióne v Tokiu. Celkovo sa hralo v piatich japonských mestách, okrem spomínaných troch ešte v v Rifu a Kobe. „Každý deň sme mali naplnený bohatým programom, ale mali sme aj dosť voľného času. Po raňajkách sme mali tréningy, popoludní zas semináre, prednášky a testy. Či už videotesty z herných situácií alebo ofsajdové testy priamo na trávniku. Tie pre mňa neboli novinkou, zažila som ich aj na predchádzajúcich MS a aj na seminároch FIFA, ale je to ťažká vec. Jeden hráč prihráva, ďalší dvaja simulujú útočníka a obrancu , oproti vám stojí kamera a vy musíte bleskovo reagovať. Niekedy to bola skôr tipovačka,“ smeje sa 36 – ročná rodáčka z Turian.  

S limitmi navyše 

Na šampionáte sa objavilo množstvo nových rozhodkýň, v tomto smere patrila Mária Súkeníková medzi tie skúsenejšie a ostrieľanejšie. Zaujímavá bola aj tým, že ako jediná z MS pôsobí v najvyššej mužskej súťaži. S tými sa viaže aj zaujímavé prepojenie na fyzické testy, ktorých výsledkov samozrejme smerovali na FIFA z národných zväzov. Mária Súkeníková s limitmi nemala žiadne problémy, ba ďaleko ich predčila. „Ja, keďže chcem pôsobiť v Corgoň lige, musím zvládať mužské limity. Na MS bola ešte jedna baba, belgická rozhodkyňa, ktorá má tiež ambície pôsobiť v tamojšej lige, takže chce tiež zvládnuť mužské limity,“ hovorí Mária Súkeníková, na spomínanom šampionáte ale jediná, ktorá mala splnené prísnejšie limity, ako bolo potrebné. 

Zladené trio

Mária Súkeníková fungovala v trojici, ktorá prešla tromi spomínanými zápasmi spoločne. Na pozícii hlavnej rozhodkyne bola Švédka Pernilla Larssonová, Slovenka bola prvou asistentkou, Chorvátka Sanja Rodaková druhou. „Okamžite sme si padli do oka, hoci sme sa videli prvýkrát. So Sanjou sme vraj boli ako dvojičky, všade sme chodili spolu. Obe sú super baby, vychádzali sme mimo trávnika a išlo nám to aj na ňom.“ Možno aj preto túto trojicu komisia z FIFA nerozdeľovala, hoci ostatné sa prehadzovali.   Pred svojím prvým zápasom Mária Súkeníková okúsila jazdu šinkanzenom z Tokia do zhruba 700 kilometrov vzdialenej Hirošimy. „Prešiel ju asi za štyri hodiny. Hirošima bola fakt veľkým zážitkom. Boli sme na mieste, kde padla atómová bomba. Japonci tam zakonzervovali jedinú budovu, ktorá ostala stáť. Sú tam pomníky obetí, aj taký smutný pomníček pre deti, ktoré tam vtedy zahynuli. Sprevádzal nás náš observer, bývalý japonský medzinárodný rozhodca, ktorý mal nás tri na starosti. Hovoril nám, aké to tam bolo, ako horiaci ľudia skákali do neďalekej rieky. Je to emotívne silné miesto… Do múzea sme radšej nechceli ísť, to už by bolo pre nás priveľa. Čakal nás zápas, nechceli sme sa psychicky vyčerpať a radšej sme sa koncentrovali naň. “ 

Pekný šampionát

Švédsko – slovensko – chorvátske trio si počínalo dobre. „V prvom zápase sme mali dosť ofsajdov, hralo sa na hranici ofsajdov, ale zvládli sme to. V ďalšom sme veľa práce nemali. Celkovo to boli veľmi pekné stretnutia, diváci sa určite nenudili.“ Návštevnosť bola dobrá. „Na zápasoch v skupine to bolo pod 10 tisíc divákov, vo vyraďovacej fáze 25 000 – 30 000 divákov. Najväčší záujem bol samozrejme o zápasy Japoniek. Hralo sa na úžasných štadiónoch, bolo to super.“ Japoncom môžeme ich štadióny len závidieť, všetkých päť, na ktorých sa hrali zápasy MS hráčok do 20 rokov, bolo moderných a so zaujímavou kapacitou.Štadión Mijagi v Rifu má kapacitu 49 133 miest, štadión Urawa Komaba v Saitame 21 500, Národný olympijský štadión v Tokiu 48 000, Universal Memorial Stadium v Kobe 45 000, štadión Big Arch v Hirošime 50 000 miest. „Návštevy na štadiónoch boli zaujímavé, ale keďže ide o veľké štadióny, vyzerali poloprázdne.“ Pritom na dva štvrťfinálové zápasy prišlo 26 000 divákov, na tretí 28 000, na obe semifinálové po 28 000 divákov, na finále  31 114 divákov.  Majsterkami sveta sa po góle Kealie Ohaiovej stali Američanky. „Patrili k spolufavoritkám, nebolo to prekvapenie. Sklamané boli Nemky, prvý gól na turnaji dostali až vo finále. Japonky mali vysoké ambície, nakoniec sa úprimne tešili z bronzu. Obdivovala som ich. Japonci sú úctiví a pokorní ľudia, hráčky rešpektovali rozhodnutia trénera či rozhodkýň…“ Dodajme, že cenu fair play na turnaji získala práve reprezentácia Japonska…

Gratulácia od Blattera

To najzaujímavejšie zažila Mária Súkeníková na záver. Po finále dekorovali víťazov i porazených. Zlaté medaily dostali aj rozhodkyne. „Pernille ju odovzdávala japonská princezná, mne zas prezident FIFA Sepp Blatter. Zablahoželal nám ku kvalitnému výkonu. Bola som z toho trochu rozrušená, že som zabudla princeznej podať ruku. Musela som sa vrátiť a napraviť sa,“ hovorí o milej príhode Mária Súkeníková. Zabáva sa na nej aj manžel, ktorý finále i medailovú dekoráciu nahral na DVD-éčko z Eurosportu. To je jednou milou spomienkou na šampionát. Ďalšou je sada paličiek, s ktorými sa v Ázii konzumuje jedlo. „Celkom mi to s nimi išlo. Ale keď by som bola hladná a chcela sa rýchlo najesť, asi by mi boli zbytočné,“ sme sa Mária Súkenníková. 

(mst)