Stanislav Bomba:  Futbalu ďakujem za veľa

Sú ľudia, ktorí sú pľúcami futbalu. Žijú a dýchajú pre futbal a futbal by bez nich dýchal ťažšie. Dávajú mu všetko, hovoria o ňom so zanietením, máte pocit, že hovoria o svojom živote. Jedným z takýchto typov je aj Stanislav Bomba, ktorý sa v poslednom ligovom kole Corgoň ligy v sezóne 2013/ 2014 v stretnutí MŠK Žilina – MFK Košice (3:2) lúčil s kariérou delegáta v najvyššej súťaži. Rozlúčku mu bude pripomínať trebárs obraz a hráčmi oboch tímov podpísaná futbalová lopta, akou sa bude hrať na štadiónoch počas MS v Brazílii. „Emócie? Boli, hoci som sa na to pripravoval dva týždne alebo aj viac. Ale bolo to dôstojné, bol som obklopený milými ľuďmi. A ako vravím, bol som už na to pripravený. Vedel som, že je čas skončiť. Každý má svoj Mount Everest, ja som s tým svojím spokojný. Bol som rozhodcom v najvyššej súťaži, potom delegátom,“ hovorí rodák z Ružomberka (nar. 13. novembra 1950), ktorý sa vo futbale našiel najprv ako hráč, potom ako rozhodca a nakoniec ako delegát a mentor mužov s píšťalkou.

Nechceš to skúsiť?

K futbalu pričuchol v rodnom Ružomberku, kde hral za žiacke tímy, dorast a aj tamojšie béčko. Na základnú vojenskú službu narukoval do Prešova, futbalovo pôsobil rok v Sabinove a potom v Lipanoch. Po návrate do Ružomberka okúsil aj áčko, nastúpil v ňom ako 27 – ročný v 1. SNFL. Svojím spôsobom to bol zásadný moment. „Videl som, kde mám svoj limit. Mal som pocit, že som najslabší na ihrisku – normálne ma to zoťalo. V každom prípade, pochopil som, že ako hráč nemôžem viac dokázať. A práve vtedy ma oslovil môj priateľ Štefan Danko, rozhodca, či by som to nechcel skúsiť ako rozhodca,“ hovorí Stanislav Bomba, ktorý pôsobil na poste záložníka. Slovo dalo slovo…

S dobrým ťahom od piky

„Začal som rozhodovať od piky, od okresnej súťaže. Zistil som, že ma to nadchlo. A tak som pokračoval. Ľudia na okrese zistili, že mám – možno aj preto, že som bol bývalý futbalista – cit pre hru. V priebehu dvoch rokov som postúpil do republikových súťaží a potom ešte vyššie. Povedané inak, v roku 1976 som urobil rozhodcovský kurz a v roku 1982 som už pískal federálnu ligu, keď som sa dostal medzi 32 ligových rozhodcov,“ spomína Stanislav Bomba.Premiéra vo federálnej lige bola zaujímavá. „Uskutočnila sa v zápase ZVL Žilina – Lokomotíva Košice.  Vidíte, v Žiline som v najvyššej súťaži ako rozhodca začal a ako delegát som v nej aj skončil. Pokiaľ ide o rozhodcovskú premiéru, istou pikantériou bolo to, že v drese Žiliny absolvoval debut Vilo Hyravý, taktiež Ružomberčan. Vlastne, boli sme tam dvaja debutanti z Ružomberka…,“ spomína Stanislav Bomba na zápas, v ktorom mu na čiare asistoval vtedy už ostrieľaný Vojtech Christov, v tom roku účastník MS 1982 v Španielsku.    

Zaujímavá premiéra

Vo federálnej lige pískal až do rozdelenia ČSFR, teda do roku 1993, plynulo pokračoval až do roku 1997 v najvyššej slovenskej súťaži. „Pokiaľ ide o federál, najradšej spomínam na zápas Sparta – Plzeň. Sparta bola vtedy nabitá osobnosťami, hrali za ňu Hašek, Skuhravý, Chovanec, straka, trénoval ju Václav Ježek… A práve Ježek mi veľmi pomohol. Zavolal si Chovanca, dal mu svoje príkazy a Pepo mi zas vypomohol na ihrisku, Bol to pritom veľmi ťažký zápas, avšak cítil som v ňom podporu Pepa Chovanca. Vtedy som zistil, čo znamená priateľský vzťah rozhodcu s hráčom, samozrejme, taký, ktorý sa nezneužíva.“ V roku 1997 končil s rozhodovaním kvôli veku. „Ten bol pritom vtedy určený na 47 rokov. Mojím rozlúčkovým zápasom bol duel medzi 1. FC Košice a Lokomotívou v poslednom kole ročníka, v ktorom 1. FC získali titul. Trnava vtedy v pamätnom stretnutí prehrala v Rimavskej Sobote, 1. FC zdolalo Lokomotívu 2:1. Ja som bol na čiare, Artúr Jakubec tiež, hlavným bol Miloš Kopča.“  

Cit pre hru

Svoju činnosť s píšťalkou si užíval, čo sa odrazilo aj na kvalite jeho výkonov. „Nikdy som nebanoval, že som sa stal rozhodcom. Získal som veľmi veľa priateľov. Videl som celé Československo, dostal som sa na miesta, na ktoré by som sa inak nedostal. A bolo to navyše slušne platené. Takže som si zabehal a mal to aj zaplatené,“ smeje sa Stanislav Bomba. Dodáva však: „Ďakujem futbalu za veľa. Veľa som od neho dostal, snažil som sa mu to vrátiť.“ Čím sa počas kariéry s píšťalkou riadil?  „Ako hráč som neznášal krivdu a keď bolo jasné, že budem rozhodcom, hovoril som si, že sa budem snažiť o to, aby boli podmienky rovnaké pre obidve mužstvá. A toho som sa držal. To bolo moje krédo. A kritériom dobrého rozhodcu pre mňa osobne bol cit pre hru. Sám som s ním vyhrával aj u hráčov. Tí totiž raz dva odhadnú, čo viete, čo pískate,“ hovorí Stanislav Bomba, ktorý mal v tomto smere z hráčskej i funkcionárskej obce pozitívne odozvy. Prispela k tomu aj jeho povaha a istá charizma, ktorú si vybudoval. „Dobrý rozhodca sa ale nemusí vystrkovať, hráči ho však vnímajú,“ dodáva Stanislav Bomba, ktorý sa občas ešte s rozhodcovskou píšťalkou po trávnikoch prebehne – pri zápasoch detských domovov, kňazov či starostov obcí.    

Medzi „obojživelníkmi“

Svet rozhodcov teraz a v minulosti je odlišný. „My sme boli takí obojživelníci. Raz sme boli hlavní, raz asistenti. Teraz je to iné. Aj vtedy niekomu viac chutilo to, niekomu zas to. Niekto bol radšej na čiare, niekto zas sebavedomý s píšťalkou ako hlavný. Teraz je to iné, rozhodcovia sa špecializujú. Ja ale stále vravím, že aj postranný asistent má veľmi dôležitú funkciu a musí byť stále pripravený. Je to ale ťažké. Koľkokrát to vidíme aj na obrazovkách, keď vysielajú zápasy Ligy majstrov, že asistent má zachytiť nejaký moment a on ho nezachytí,“ hovorí Stanislav Bomba. Nemá celkovo pocit, že teraz to v porovnaní s obdobím, keď sám hral futbal alebo pískal, majú rozhodcovia ťažšie? „To áno. V 70. a 80. rokoch nebol futbal taký, ako teraz. Teraz občas rozhodcov a asistentov ľutujem, pod akým tlakom fungujú. Majú to ťažké, hrá sa rýchlo a oni pritom jednou chybou môžu zničiť prácu funkcionárov, trénerov i hráčov. Finančne na tom sú dobre, ale tie tlaky sú v dnešnej dobe enormné. Jedna kamera z jednej strany, druhá z druhej, ďalšia z takého uhla, ďalšia z takého, chyba sa raz dva odhalí. Rozhodca potom dostane trest na tri štyri zápasy, zas nastúpi, zas je v strese. Keď má niekto smolu, že dostane náročný zápas, v ňom dva – tri sporné momenty a zas je v dištanci. A môže byť dobrý rozhodca, môže byť výborný, ale už je v tom a už sa z toho nevymotá. Už je pod obrovským tlakom. Nie sme stroje, sme ľudia, robíme chyby, je to ľudské.“ 

Prihrávka histórie

V Žiline niečo začalo a v sobotu končilo… História sa so Stanislavom Bombom pekne pohrala, keď mu súboj Žilinčanov a Košičanov prihrala na dvakrát. „Dá sa povedať, že zostupujem do kraja. Budem pôsobiť ako delegát, robiť to, čo doteraz, ale v iných podmienkach. Mám 64 rokov. Necítim sa starý a nie som najstarší. Ale ako prichádzajú zostupy mužstiev, tak prichádzajú aj zostupy rozhodcov a delegátov. Povedal som si, že dám prednosť mladšej generácii. Zažil som toho dosť a povedal som si, že prišiel čas odísť.“ S futbalom sa samozrejme Stanislav Bomba nelúči. Dobré pre futbal…Bude aj pokračovať v metodickej činnosti v programe Mentor, ktorý je nápomocný mladým rozhodcom. Slovenský futbal ich potrebuje ako soľ, aj v množstve, aj v kvalite.  Keď naťukneme túto tému, oči sa Stanislavovi Bombovi rozžiaria. „Mám teraz pod palcom Miška Očenáša, to je talentovaný rozhodca. Má 23 rokov a všetky predpoklady byť úspešným rozhodcom. Osobne si myslím, že aj bude!“      

Bombovky…

Obísť jednu tému, to sa nedá. Nielen medzi rozhodcami je slovo bombovky známe. Začalo to tým, čím rozhodca „bojuje“ s 22 hráčmi na trávniku, s publikom, s prostredím – s píšťalkami. Nielen s klasickými, ale aj s trofejnými. „Pišta Grosskop, nebohý novinár, sa vtedy zaslúžil o organizovanie Zlatej píšťalky, ankety, ktorá trvala nejakých štyri – päť rokov. Keďže som vyrábal píšťalky, oslovil ma, či by som pre tú anketu nespravil zlatú, striebornú a bronzovú…“  K píšťalkám potom pribudli ďalšie veci. Pomôcky pre rozhodcov, medzi nimi unikátne kĺbové rohové zástavky,  tréningové pomôcky, výstroj pre hráčov, trofeje, poháre, vybavenia pre športové kluby – nájdete ich na www.bombovky.sk. Ak ste si všimli, s akým ušatým pohárom – asociáciou trofeje z Ligy majstrov – pózovali pri oslave historického postupu do najvyššej súťaže hráči Podbrezovej, vedzte, že pochádza od Stanislava Bombu.A keď sa Joan Laporta, niekdajší slávny šéf FC Barcelona a tvorca modernej éry úspechov katalánskeho veľkoklubu v septembri 2003 trochu namrzený vracal do Španielska po trnavskej remíze medzi Púchovom a jeho tímom (1:1), hádam sa trochu potešil pohľadom na umelecké dielko, ktoré si niesol ako darček. Lopta na stojane pochádzalo takisto od Stanislava Bombu…(sm)