Pre Vladimíra Hracha boli osudové Košice

Futbal si ho otestoval zo všetkých možných uhlov. Najprv bol hráčom, ktorý to dotiahol do federálnej ligy. Potom rozhodcom, ktorý pískal v najvyššej súťaži a klopal na dvere s nápisom FIFA Referee. V novembri 2013 si zas Vladimír Hracho zasadol na stoličku predsedu Oblastného futbalového zväzu v Trnave, na konci tejto futbalovej sezóny sa definitívne rozlúčil s rozhodcovskou kariérou.

Z Trnavy takmer do Slavie

Futbalovo prešiel od útočníka cez stredopoliara až k pozícii obrancu. „Začal som zhruba vo veku ôsmich – deviatich rokov v Spartaku Trnava, v ktorom som potom prešiel úplne všetkými mládežníckymi kategóriami, až po ligový dorast. Bol som majstrom Československa v žiackom výbere, za naše družstvo chytal trebárs Rolo Praj a celkovo sme boli veľmi dobrým ročníkom. Celkovo to bolo o silnej generácii, veď ďalší ročník, v ktorom boli Vasiľko, Ščepko či Prúčny, zas získal dorastenecký titul. Pokiaľ ide o mňa, práve v doraste ma tréner Matovič postavil na pozíciu ľavého beka, na ktorej som už hral ďalej,“ spomína rodák z Trnavy (nar. 2. februára 1968) Vladimír Hracho. Vojenčil v Karlových Varoch, samozrejme, hral futbal, konkrétne v II. ČNFL, teda tretej najvyššej súťaži. „Boli  to krásne časy. Mali sme veľmi dobré mužstvo, medzi spoluhráčmi som mal Kindera či Frýdka, Michaličku, spomínaného Prúčneho. Bolo to neskutočne dobré mužstvo, v pohári sme napríklad zdolali Hradec Králové, ktorý hral najvyššiu súťaž. Pravidelne sme hrávali prípravné zápasy so Spartou, Duklou, Slaviou, Bohemkou, chceli s nami hrať,“ hovorí Vladimír Hracho o období rokov 1987 – 1989.Na konci vojenčiny sa objavil záujem pražskej Slavie.  „Dozvedel som sa o tom až vtedy, keď som sa vrátil do Trnavy. Bol som veľmi prekvapený z toho, že Toni „Báči“ Malatinský sa prišiel pozrieť na prípravný zápas Karlových Varov. Nebol sa samozrejme pozrieť len na mňa, z Trnavy sme boli v mužstve traja. Chvíľu sme sa porozprávali, potom odišiel. Až neskôr mi tajomník Spartaka pán Áč prezradil, že Slavia sa informovala, či by som eventuálne nemohol prejsť k nej, Trnava sa však postavila rezolútne proti. Vtedy to však boli jednoducho iné časy, neprestupovalo sa jednoducho, musel byť všeobecný záujem všetkých.“     

Federálne štarty a píšťalka

Dva ligové štarty vo federálnej lige si odkrútil po návrate do Spartaka. „V utorok som sa vrátil z vojenčiny, cez víkend som nastúpil na päť – šesť minút proti Bohemians Praha. Druhý zápas som odohral v základnej zostave. Trénerom bol Stanislav Jarábek, išli sme hrať do Chebu. Povedal mi – tu si dlho pôsobil, pôjdeš do základu. Bol som vystriedaný asi v 60. minúte za stavu 1:1, prehrali sme 1:3. Musím povedať, že Cheb bol lepší.“ Nasledoval prestup do Šale, ktorá vtedy hrala druhú najvyššiu súťaž. „Mala tiež veľmi kvalitný tím, ktorý mal na to, aby sa dostal do vtedy vznikajúcej samostatnej slovenskej ligy. Mužstvo na to jednoducho bolo, ale okolnosti nie. Postrácali sme nejaké body a navyše, mal som pocit, že šaľa až tak za postupom nešla.“ Po sezóne 1992/ 1993 sa medzi elitou ocitli 1. FC Košice, Žilina, Banská Bystrica, Prievidza, Humenné a Lokomotíva Košice, kým STK Senec a Slovan Duslo Šaľa tesne za postupujúcim poltuctom zaostali.  Práve počas pôsobenia v Šali sa Vladimír Hracho dostal k rozhodcovskej píšťalke. „Bolo to asi po druhej sezóne. Z Trnavy nám chodili rozhodovať zápasy rozhodcovia ako Tóno Maštalír, Palo Gádoši, Karol Ševčík, super chlapi, ktorí ma často zobrali autom do Trnavy. Rozprávali mi o rozhodovaní a vyzvali ma, veď príď, uvidíš, vyskúšaš si test… A tak som prišiel na oblastný futbalový zväz do Trnavy a skúsil si urobiť test z rozhodcovských pravidiel. Hovoril som si, že to nebude žiadny problém. A bum! Z tridsiatich otázok som mal zle asi pätnásť…“ Doučil sa, dobehol, stal sa čakateľom, potom si spravil klasické rozhodcovské skúšky, pískal v oblastnej súťaži – stále pritom hral profesionálne v Šali. „Tak tomu bolo ešte dve sezóny, do ročníka 1995/ 1996, keď sme sa v zime nedohodli so Šaľou na podmienkach a s išiel som na hosťovanie do Serede. V lete 1996 som sa stal voľným hráčom  a išiel som hrať do Rakúska, konkrétne za FC Tulln. Tam som si naplno zahral futbal. Bolo to síce v nižšej súťaži, ale kvalitnej, bola možno na úrovni našej druhej ligy.“

Na križovatke

„Už v prvej polsezóne som sa tam veľmi dobre zapísal. Rok predtým ešte zo súťaže vypadávali, v prvej sezóne, čo som tam hral, sme skončili na 6. mieste, v ďalšej sme boli po polsezóne prví, ale funkcionári nám dali korektne najavo, že situáciu zhodnotili a že nemajú na to, aby sme boli vo vyššej súťaži. Chceli postúpiť, ale klub musel zachovať dovtedajší štandard. Usúdilo sa, že je lepšie hrať o špicu v nižšej súťaži, ako sa trápiť v boji o záchranu vo vyššej. Skončili sme druhí…“ Popritom, ako hrával v Rakúsku, pískal na Slovensku v regionálnych súťažiach. „Dalo sa to stíhať, pretože v Rakúsku sme hrávali v piatky pod umelým osvetlením, rozhodoval som cez víkendy. V poslednej sezóne som však od predsedu regionálneho zväzu Vnuka dostal ultimátum – buď budem ďalej hrávať a ostanem ako rozhodca v regióne, alebo skončím s kariérou hráča a budem mať šancu ísť do republikových súťaží ako rozhodca. V zime som v Tullne oznámil, že končím.“ V sezóne 1998/ 1999 bol už v republikových súťažiach. V novembri 1999, len dva a pol mesiaca po tom, ako odpískal treťoligový zápas Dvory nad Žitavou – Želiezovce, debutoval pri prvoligovej premiére. Išlo o zápas v Čermeli, 1. FC Košice privítal Prievidzu. Hralo sa pod umelým osvetlením, domáci „tigri“ zvíťazili v inak veľmi peknom ofenzívnom zápase 3:2, Vladimírovi Hrachovi debut vyšiel. Pikantériou bolo to, že v drese Prievidze hral jeho niekdajší spoluhráč Jozef Urblík.       

Správny cit

Vnímal poča svojej rozhodcovskej kariéry hráčsku minulosť ako plus? „Určite áno. Medzi rozhodcami sú isto dobrí aj tí, ktorí futbal aktívne nehrali. Ale predsa len pre lepší cit z hry je prínosom, ak máte za sebou hráčske roky. Mne to pomohlo, vedel som sa lepšie vžiť do správania hráčov. Niekedy mi stačilo sa pozrieť do očí hráča a videl som, či v nich má ´šedý zákal´ či to, čo hrá, je súčasťou jeho spôsobu hry. Na druhej strane, občas som sa príliš vžíval do toho, čo hráč cíti a potom som za to trpel. Neľutujem však nič. Ani pri rozhodcovskej činnosti, ani pri hráčskej. Čo bolo, bolo, nepozerám sa dozadu. Isto, mohol by som s odstupom rokov niektoré veci hodnotiť inak. Keď som bol hráč, možno som trochu doplatil na to, že som nemal nejakého tútora alebo rovno manažéra, ktorý by mi poradil. Možno som zo Šale nemusel ísť na hosťovanie, možno keby som sa vrátil do Trnavy, ktorá vtedy vypadla do druhej ligy a budovala mužstvo od piky, bolo by to iné. A vtedy som mal aj veľmi korektný vzťah s pánom Adamcom, ktorý vtedy trénoval Inter a tiež sa na mňa vypytoval. Zranil som sa, sedem mesiacov som chýbal, tiež mi ušli nejaké veci. Ale ako vravím, nepozerám dozadu a ďakujem za to, že to bolo ako bolo… Málokto môže povedať, že sa mu podarilo urobiť to, čo mne. Hrával som, rozhodoval, teraz sa venujem funkcionárskej činnosti,“ vraví absolvent strojárskej priemyslovky v odbore  jadrová elektronika, který však šestnásť rokov pracuje v manažérskej pozícii v telekomunikačnej spoločnosti. Samozrejme, vďaku za silnú podporu si z jeho pohľadu zaslúži manželka Mária.       

Záver v Košiciach

V Košiciach ako rozhodca v najvyššej súťaži začal, na rovnakom mieste skončil, v zápase 32. kola Corgoň ligy sezóny 2013/ 2014 medzi MFK Košice a MFK Ružomberok. Po celkovo 101 zápasoch v lige, jubilejným stým bol duel AS Trenčín – MFK Košice.  „V poslednej polsezóne som už nepískal. Keď sme s Tiborom Jančovičom hovorili o rozlúčke, tak som vyslovil želanie, či by nemohla byť v Košiciach. Nešlo len o symboliku. Zhodou okolností som Košiciam odrozhodoval možno najviac zápasov, funkcionári i prostredie v Košiciach som stále vnímal pozitívne, je podľa mňa dobré a príjemné.“ Rád spomína i na mnoho ďalších zápasov a štadiónov, pozitívnou spomienkou je jeden náročný v Dunajskej Strede. „Išlo o odložený zápas so Slovanom. Všetko okolo zápasu bolo dosť vyhrotené, pôvodná nominácia bola odvolaná a ešte dve hodiny pred zápasom sa nevedelo, či sa hrá. Bolo tam strašne veľa ľudí, fanúšikov Slovana nechceli pustiť do ich sektora. Vtedy sa zo žartu písalo, že Halenár mi dal na verejnosti peniaze alebo že pristihnutí pri úplatku. Samozrejme, faktom bolo, že dostal mincou a podával mi ju. Bol to ťažký zápas, hralo sa aj na náročnom teréne, ale vyšiel mi dobre. Môj výkon bol všeobecne zhodnotený pozitívne, tak ho ocenila i komisia rozhodcov.“ Vladimír Hracho dostal veľmi vysokú známku 8,9. „Nešlo o známku, ale o to, aby zápas dopadol dobre,“ vraví Vladimír Hracho, ktorý bol dvakrát vážnym adeptom na miesto na listine rozhodcov FIFA. Raz však bol uprednostnený Eduard Cichý,  v druhom prípade Mário Vlk. (SM)