Jubilant Miroslav Richtárik: Vždy sa máme kam posúvať

Keď sme ho oslovili tri dni pred jubilejnou šesťdesiatkou, nemal čas a našiel si ho až neskoro večer. Celý deň mal nabitý vybavovaním. Futbal je vášeň, droga, životná cesta, ale i požierač času. Vo funkcionárskej pozícii to Miroslav Richtárik pociťuje často. „Dnes to bol naozaj frmol. Nestíhal som dvíhať telefóny a potom ich obvolávať naspäť. Takých dní je pritom dosť,“ aj si trochu povzdychol. Avšak, nebanuje.

Bratislavský a slovenský futbal jeho vkladom len získal. Tí, ktorí ho poznajú, vedia o jeho pracovnom nasadení, pedantnosti a zmysle pre poriadok. „Predtým som robil v jednej firme 23 rokov. Mal som v nej dobrú pozíciu. Odišiel som z nej kvôli futbalu a tomu, aby som sa mu mohol venovať naplno. Potreboval som zmenu, chcel som ju a vždy som chcel ísť do futbalu. Nikdy som však netlačil na pílu a nehovoril si, že musím. Nakoniec prišlo k tomu, že som odišiel a venujem sa už len futbalu. Neľutujem, to nie, ale niekedy je to neskutočne ťažké. Máme 34 súťaží a hoci neriešim najvyššiu súťaž, cez Slovnaft Cup komunikujem aj s klubmi z nej,“ hovorí Miroslav Richtárik, ktorý sa narodil 27. apríla 1963 a je teda čerstvý šesťdesiatnik. Gratulantov bude určite dosť, pripájame sa aj my.

Lanárenie k píšťalke

On sám samozrejme najprv do lopty kopal.„Začínal som zhruba ako deväťročný v prípravke v bratislavskej Trnávke. Postupne som prešiel žiakmi a dorastencami, pokračoval som u mužov. Potom prišla vojenčina v Hraniciach na Morave,“ spomína Miroslav Richtárik. Po nej sa vrátil späť, pokračoval v Pezinku a Orechovej Potôni. Ako hráč prešiel takmer všetkými pozíciami. Začínal ako útočník, pokračoval aj ako stopér, hral aj ako stredný záložník – na seniorských zastávkach hrával v útoku. Skončil ako 28-ročný. „Dá sa povedať, že kvôli rozhodovaniu.“ Miroslav Richtárik nebol príkladom, aký často poznáme – aktívna hráčska kariéra, zranenie, následne rozhodcovská píšťalka. „Musím povedať, že mňa zranenia naširoko obchádzali. Maximálne som mal podvrtnutý členok. Nikdy žiadnu zlomeninu alebo svalové zranenie. Nič, kvôli čomu by som musel dlho stáť alebo predčasne skončiť. Vlastne, skončil som aj preto, že vtedajšie vedenie Bratislavského futbalového zväzu ma už tlačilo medzi rozhodcov. Viac ma však bavilo dávať góly ako behať s píšťalkou po ihrisku. Nakoniec som tomu podľahol a hoci som nikdy nechcel byť rozhodcom, dal som sa na to.“

Prvá rozhodcovská skúška

Pritom, pozíciu rozhodcu si vyskúšal už v doraste, keď prestúpil z Trnávky do Slovana. „Trnávka vtedy hrala zápas s Interom. Rozhodca Slavo Gajarský, žiaľ, už nebohý, vtedy nemal asistentov. Povedal, že tam zoberie laikov. Na jednej som bol ja za Trnávku, na druhej niekto z Interu. Potešením pre mňa bolo, keď mi na druhý deň môj bývalý tréner dal desať korún. Pýtam sa – to je čo? To je za to, že si bol včera na čiare. Moja rozhodcovská kariéra vlastne začala tam, len som o tom ešte nevedel,“ spomína na milý príbeh. Na križovatke aktívnej hráčskej a rozhodcovskej kariéry ho lámali Juraj Pogány a Vladimír Smolák. „Ešte aj cez moju svokru. Nahovárali ju tak, že budem mať viac času. Vtedy som v týždni trikrát trénoval a cez víkend hral zápas. Povedali jej , že môžem byť celý týždeň doma a že len v sobotu alebo v nedeľu pôjdem pískať,“ spomína na úsmevnú historku. V roku 1991 postúpil ako rozhodca do národných súťaží, pískal v II. SNFL, teda v treťom stupni súťaží. Po rozdelení federácie bol rozhodcom vo vtedajšej druhej lige, od roku 1999 sme ho vídavali v najvyššej súťaži. V tej pôsobil do konca roka 2008, na konte má v pozícii hlavného rozhodcu osem desiatok duelov. „Žiaden nevyzdvihujem nad ostatné. Každý bol špecifický a zaujímavý. Áno, niektoré boli ľahšie a pohodové. Každý mal svoje čaro.“

Zaujímavá premiéra

Jeho debutový zápas sprevádzali zaujímavé okolnosti. „Išlo o zápas 30. kola prvej ligy Prešov – Bardejov. V Bardejove boli problémy a vo veľkom sa písalo o tom, že v Prešove nenastúpi, pretože ani nedocestuje. Celý týždeň  sa situácia menila. Bardejov príde, Bardejov nepríde, príde, nepríde… Vycestoval som na východ, stále to pritom vyzeralo tak, že sa asi hrať nebude. Nakoniec však prišli štyria hráči, potom ďalší, hralo sa. Zápas skončil výsledkom 1:0.“  Na ktorý zápas Miroslav Richtárik nikdy nezabudne? „Najbláznivejší zápas bol asi Petržalka – Slovan. Bolo neskutočné teplo a fanúšikovia ešte k tomu trikrát zapálili tribúnu. Zápas bol teda trikrát prerušený. Bolo to zaujímavé, štadión bol vypredaný, atmosféra nabitá, zasahovali aj kukláči. V tom zápase bolo asi všetko,“ spomína na 23. júl 2006 a na zápas, v ktorom Artmedia pred 10 000 divákmi porazila Slovan rozdielom triedy 4:1. 

Jasná cesta

Keď končil s rozhodcovskou kariérou, už bolo takmer jasné, že bude pokračovať vo funkcionárskej. Nakoniec, ešte v roku 2005 absolvoval delegátske skúšky, takže jeho ďalšia cesta vo futbale sa už rysovala. Na BFZ prešiel rôznymi komisiami – rozhodcov, delegátov, no najdlhšie Športovo – technickou komisiou. „Jediná, v ktorej som nepracoval, bola disciplinárna.“ Zostal pri futbale, nakoniec sa to vyvŕbilo tak, že skončil na Slovenskom futbalovom zväze.  „Mám obrovskú výhodu, že za tie roky, čo som bol hráč, rozhodca a potom funkcionár, som spoznal doslova všetkých. Majiteľov, funkcionárov, ľudí, s ktorými potrebujem komunikovať,“ hovorí otec dvoch dcér. Tie k futbalu nezavialo. Zato vnuka áno, hoci momentálne je po operácii kolena, a tak nehrá.

Progres druhej ligy

Verejnosť Miroslava Richtárika asi najviac vníma cez druholigovú súťaž a pozíciu predsedu komisie pre riadenie II. ligy. Aj tú v nedávnych mesiacoch otestovala náročná skúška v podobe pandémie. „Kluby k tomu pristúpili veľmi zodpovedne. Dostali sme – aj preto, že máme štatút profesionálnej súťaže – zelenú a mohli sme hrať. V podstate sme sa zviezli pri  Fortuna Lige. Mali sme podobné ochranné nastavenia, kedy hrať, ako hrať, za akých podmienok. Mali sme vypracovaný harmonogram a hrali sme. Bolo obrovským plusom, že sme mohli hrať, hoci bez divákov,“ hovorí Miroslav Richtárik, ktorý má druhú ligu pod svojou kuratelou od roku 2017.  „S klubmi bola od začiatku dobrá komunikácia. Chceli hrať, spoločnými silami s nimi a SFZ sme dali dokopy súťaž, ktorá naberala na vážnosti a išla, či ide dobrým smerom. Som rád, že sa nám to podarilo dať dokopy,“ hovorí bratislavský rodák. Na margo pandémie a svojho vyťaženia ešte dodáva: „Z praktického hľadiska nebola až taká strašná. Mne osobne to bolo v podstate jedno, navštevoval som futbalové zápasy, ktoré sme zastrešovali. Bol som na každom, na ktorom som mohol byť. Horšie to bolo v amatérskom futbale, kde sa prerušili súťaže a už sa nedohrali. Tam bol vážnejší problém.“

Výborný nápad

Práve v druhej lige bol od sezóny 2018 / 19 zavedený zaujímavý model odmeňovania klubov za štart hráčov vekovej úrovne U 21 a mladších. „Rodilo sa to veľmi ťažko, možno trištvrte roka. Dosť veľa klubov bolo proti tomu, pýtali sa, odkiaľ zoberú mladých hráčov. Nakoniec to odsúhlasili, že to vyskúšame. Podporené to bolo aj finančnými prostriedkami zo SFZ a mám pocit, že tie kluby, ktoré sa toho najviac obávali, nakoniec dopadli najlepšie. Kluby si však tento princíp osvojili, a to bolo dôležité.“ Aby sa však princíp nezneužíval, bol zmenený časový limit. „Zo začiatku to bolo nastavené tak, že hráč musí nastúpiť a obrazne povedané, môže byť na ihrisku tri sekundy. Prestavili sme to na 30 minút. Osvedčilo sa nám to. Máme k dispozícii štatistiky a trebárs na jesennej časti sezóny 2022/ 23 sme videli, že v zápasoch nastúpilo 120 hráčov v týchto vekových parametroch. Niektorí sa ukazujú na veľmi slušnej úrovni a môžu byť neskôr platnými hráčmi. Brankár Ludha z Podbrezovej bol najprv len náhradník, potom stabilne chytával a chytá dodnes. Tento systém už odhalil viacero hráčov. Dostali príležitosť a teraz hrajú.“

Nezaspať na vavrínoch

Na konci minulej sezóny prišla druhá liga o kvalitu v podobe posunu až troch klubov do najvyššej súťaže, keďže popri víťazovi Podbrezovej sa do Fortuna Ligy dostala aj Skalica a Banská Bystrica. Špekulovalo sa nad tým, či to trochu nezatrasie úrovňou súťaže. Chytili sa však východniari, pridalo sa pár ďalších tímov. „Na jednej strane sme si hovorili, že nám odídu tri kvalitné kluby a že to nebude mať takú kvalitu. Kto túto ligu sleduje, vidí, že tá však nepadla. Je to trochu vyrovnanejšie, hoci o postup hrajú momentálne dvaja. Táto súťaž má svoj dobrý náboj. Vidieť v nej veľa gólov, priemer sa pohybuje nad tri góly na zápas. Ani špičkové kluby nemajú nikde na ružiach ustlané. Kvalitou súťaž určite išla hore, divácky záujem vzrastá. Nevedeli sme, čo spraví televízia a prenosy. Mysleli sme si, že nám uberie divákov, ale nestalo sa tak a naopak, skôr nám ich prinieslo. Netreba však zaspať na vavrínoch a vždy treba niečo robiť a niekam sa posúvať,“ hovorí Miroslav Richtárik.  

(MS)