Jozefa Marka prihrala k rozhodcovskej píšťalke náhoda

Hrával za Štart Bratislava, potom, až do 23 rokov, za béčko Matadoru Bratislava. „Keď som mal dvadsať rokov, začal som už rozhodovať. Neskôr sa to už nedalo skĺbiť. Musel som sa rozhodnúť, či budem v nedeľu, keď sa zápasy hrali, na trávniku ako hráč či ako rozhodca,“ spomína Jozef Marko, rodák z Bzenice (okr. Žiar nad Hronom, nar. 19. mája 1946), bývalý výborný medzinárodný rozhodca a v posledných dekádach i futbalový funkcionár. Na začiatku jeho rozhodcovskej činnosti v roku 1966 pritom bola náhoda.Pred zápasom dospelých Štartu sa predstavovali žiaci a tam raz meškal rozhodca. „Prehovorili ma, nech to zoberiem, kým nepríde rozhodca. Hospodár mi dal píšťalku, trenírky, dres, čierny brankársky,  kopačky som mal vlastné. Odpískal som prvý polčas, potom už ten rozhodca prišiel. Na zápase bol vtedy tajomník Mestského futbalového zväzu pán Július Tomanovič, niekdajší brankár ŠK Bratislava a krátky čas aj môj tréner v Štarte. Povedal mi – celkom dobre ti to išlo, nechceš sa prihlásiť za rozhodcu?“ Nasledujúci týždeň sa Jozef Marko bol prihlásiť na zväze.

Ostrohy v druhej federálnej

Potom to už išlo. V roku 1968 postúpil do krajskej súťaže, do I.B triedy. „O rok bola reorganizácia , z Bratislavy sa stal krajský zväz. V roku 1971 som postúpil do celoslovenskej súťaže, vtedy to bola divízia a I. Slovenská národná liga.  Potom do druhej federálnej ligy, vtedy veľmi kvalitnej súťaže. Pre rozhodcov to bola pravá skúška vyzretosti. Ja som sa do nej dostal, keď som mal 27 rokov. Väčšina mojich kolegov mala cez 35…  Tam som rozhodoval štyri roky a tie mi dali fakt veľa. Boli tam dobré zápasy, ťažké, často pred veľkou kulisou. Na zápasoch tam bolo bežne päť – šesť tisíc ľudí. Na predstavu  – vtedy tam hral Prešov, Bardejov, Považská Bystrica, Banská Bystrica, Příbram, Třinec, Jablonec, Liberec, Frýdek – Místek, chvíľu aj Sparta. A potom som už išiel do najvyššej súťaže,“ hovorí už o roku 1977 Jozef Marko.Federálny debut a prvý zo 184 zápasov ním odpískaných v najvyššej súťaži ( k nim však pripočítajme ešte 215! v pozícii pomedzného rozhodcu) prišiel so zápasom Baník Ostrava – Spartak Trnava. „Bol to taký normálny zápas, ničím výnimočný.“ Trochu predbiehame, ale kvôli ucelenému obrazu: s domácou scénou sa definitívne rozlúčil finálovým zápasom Česko – Slovenského pohára 6. júna 1993 v Poštornej, kde vtedy druholigový 1. FC Košice pražskú Spartu rozdrvil senzačne 5:1.    

Iný postup ako dnes    

Medzinárodným rozhodcom sa stal v roku 1978. „Ale vtedy boli trochu iné podmienky na to, ako získať rozhodcovský odznak FIFA. Teraz ho dostane rozhodca automaticky s tým, ako sa dostane na listinu rozhodcov FIFA. Ja som naň musel čakať ešte štyri roky. Dostal som ho až keď som na Prátri vo Viedni odrozhodoval stretnutie Rakúsko – Španielsko.  Platilo totiž pravidlo, že musíte mať odpískané dva seniorské medzištátne zápasy. Ja som svoj druhý medzištátny zápas odpískal v roku 1982,“ pokračuje Jozef Marko. „Vtedy totiž nebolo toľko zápasov ako teraz. Väčšinou súťažné mládežnícke medzinárodné zápasy som zvyčajne pískal tak jeden na jar a jeden na jeseň. K tomu nejaké priateľské v okolitých štátoch a dva-tri razy pôsobenie ako pomedzný. Zo začiatku všetko záviselo od domáceho zväzu, lebo UEFA alebo FIFA dala národnému zväzu zápas na kompletné obsadenie. Dnes je doba celkom iná. V prvom roku dostane nováčik na medzinárodnej listine od  od Komisie rozhodcov UEFA väčšinou štyri dorastenecké zápasy , potom nejakú dvadsaťjednotku, prípadne predkolo Ligy majstrov alebo Európskej ligy. Všade sú kvalifikovaní rozhodcovskí pozorovatelia a ich hodnotenia. Nezávisí to na jednom výkone, ako to bolo v našich časoch. Vtedy nám nevyšiel zápas a čakali sme ďalší rok na nomináciu… Navyše, ak teraz sú hodnotiteľmi len bývalí rozhodcovia, v mojich časoch nás hodnotili delegáti, ktorí väčšinou boli funkcionármi, členmi rôznych komisií, bývalými hráčmi atď.,“ hovorí  Jozef Marko, ktorý pôsobil na medzinárodnej scéne v rokoch 1978 – 1992.  

Stihol aj Ligu majstrov

Odpískal dvanásť európskych pohárových zápasov, v dvadsiatich bol na čiare – v tom čase sa ešte rozhodcovia nešpecializovali. „Končil som vtedy, keď začala Liga majstrov. V nej sa mi ušiel ešte zápas IFK Göteborg – FC Porto,“ hovorí o zápase skupinovej fázy Ligy majstrov, ktorý sa odohral 9. decembra 1992. „To bol môj posledný medzinárodný zápas,“ dopĺňa. Bol jedným z hlavných aktérov viacerých zaujímavých klubových zápasov ako GAK Graz – Hunedoara (1982), FC Luzern – Spartak Moskva (1986), HJK Helsinki – FC Porto (1988), 1. FC Köln – Crvena Zvezda (1989), Iraklis Solún – FC Sion (1989), FC Janov – Steaua (1991), Bacau – Werder Brémy (1991), FC Sion – Feyenoord (1991)… „Pri tých zápasoch som si uvedomoval rozdiel, aký je medzi medzinárodnými zápasmi a u nás. Platí to stále a len rozdiel sa to rapídne prehlbuje. Tam je rozhodca autoritou, niekto, kto sa nespochybňuje. Dá kartu, tak to je tak. Ak vyložene niečo nepokazíte, tak ten rešpekt máte. U nás sa na rozhodcu, a to od najvyššej ligy po III. triedu, pozerá okamžite ako na nepriateľa. Mám pocit, že mnoho ľudí si príde negatívne emócie vybúriť na futbal. Smeruje na hráčov, funkcionárov, ale na rozhodcov najviac. Na scéne UEFA a FIFA to také nepríjemné nie je. Autorita týchto inštitúcií garantuje aj rešpekt

k rozhodcom. Rešpektujú ich kluby, hráči, diváci. Samozrejme, aj tam prichádza ku konfliktom, sporným situáciám. Ale rešpekt, tá autorita delegátov a rozhodcov tam je. Ak niečo napíše do správy delegát, tak je to takmer stopercentný podklad, ktorého sa potom medzinárodný riadiaci orgán drží. A všetci to vedia. Ten rozdiel môžeme vidieť napríklad aj vtedy, keď tréner, ktorý z lavičky zvyčajne vyskakuje u našej lige, v medzinárodnom zápase sedí krotko na lavičke. Vie, že tam je trochu iná kultúra.“    

To si mladí nevedia predstaviť

Okrem toho odpískal desať medzištátnych zápasov, sedemkrát bol na čiare. Bol rozhodcom v zápasoch NDR, Poľska, Španielska, Nemecka, Francúzska, Litvy, Lotyšska, Nórska, Mexika… „Najťažšie bolo cestovať na tie zápasy. Ťažko dnešnej mladej generácii vysvetľovať, aké to bolo, ale dostať sa na Západ bolo náročné. Dnes prejdete hranice, ani neviete ako. Keď som ja cestoval za futbalom, musel som mať služobný pas. Ten

bol ale v Prahe. To znamenalo, že aj do Rakúska, tuná za roh, tak som najprv musel ísť do Prahy, prevziať si pas a vízum a tak cestovať do Viedne. Z Prahy som potom do Viedne letel. Rovnako som sa vracal do Prahy, odniesť nazad pas. Jedna z mojich prvých nominácií bola do Viedne. Manažér Austrie Viedeň nemohol pochopiť, prečo som musel do Prahy a odtiaľ letieť, keď som mohol prísť autobusom z Bratislavy. No, vysvetľujte mu… A to, čo sme k tomu všetko potrebovali. Víza, doložku, potvrdenie o odovzdaní vojenskej knižky na pracovisku. To si dnes mnohí ani nevedia predstaviť.“ Potom však prišiel zlom a s ním aj ľahšie vycestovanie, ktoré sa v prípade Jozefa Marka týkalo aj kvalifikácií ME 1992 a MS 1994.

Na MS do 20 rokov len tak tak

Jednou z najväčších pôct bola účasť na MS hráčov do 20 rokov v roku 1989 v Saudskej Arábii. „Je to pekná spomienka, hoci som sa tam dostal len tak tak. Hralo sa od polovice februára do začiatku marca. A ja som si začiatkom januára natrhol sval a musel som sa liečiť. Dostal som sa tam na poslednú chvíľu, pretože som ešte predtým musel absolvovať previerky. Skutočne som sa dal dokopy na poslednú chvíľu. Veľkú zásluhu mali na tom lekári, najmä môj priateľ MUDr. Pavol Malovič“ hovorí Jozef Marko, ktorý na svetovom šampionáte odpískal zápas skupinovej časti medzi Irakom a Argentínou a semifinále medzi Portugalskom a Brazíliou. Majstrami sveta sa stali vtedy prvýkrát Portugalci (Couto, Joao Pinto, Paulo Sousa…). Práve tam sa zrodila jedna silná generácia, zaujímavé mená však mal pod sebou Jozef Marko i pokiaľ ide o Brazíliu (Leonardo, Edson, Bismarck)  či Argentínu (Simeone, Bonano, Batista). Pískal veľa zápasov aj na medzinárodnej scéne. Nezabudnuteľný je ten prvý oficiálny. Napriek podmienkam, v akých sa hralo.  „V rumunskom Sibiu som pískal zápas kategórie, ktorá vtedy bola, kategórie do 23 rokov medzi Rumunskom a Portugalskom. Bolo to v novembri 1978. Počas zápasu  mínus desať stupňov a na sebe sme mali dámske pančucháče. Ale štadión bol plný a už keď sa hrali úvodné hymny, povedal som si, že to stojí za to.“

Vzájomný rešpekt

Rozhodovanie si niekedy aj užíval. Či pri zápase Nemecko – Mexiko, rozlúčkovom pre Rudiho Völlera 14. októbra 1992 v Drážďanoch, či v rovnakom roku show na Tehelnom poli v stretnutí Herci – Novinári. Na tribúnach bolo 40 000 divákov! Všetko s pokojom a nadhľadom. „Držal som sa motta – keď chceš, aby ťa rešpektovali, rešpektuj aj ty druhých. Uznával som a uznávam aj teraz, že futbal na ihrisku zabezpečujú najmä traja partneri. Hráči, tréneri a rozhodcovia. A my všetci by sme spoločne mali vytvárať zážitok pre diváka. Pre toho normálneho, ktorý sa nepríde vykričať, ale príde skutočne na futbal. A ak to funguje, môže byť aj futbal dobrý, aj ľudia spokojní. Samozrejme, hrá sa o víťazstvo. Nikdy nemôžu vyhrať obaja, hoci občas sa stane, že remíza je víťazstvom oboch. Ale v princípe je to tak, že niekto je víťaz a niekto porazený. Niekto mal šťastie, niekto nie. Niekto spravil chybu a iný možno tiež, ale potrestaná nebola. To isté sa týka aj rozhodcov. Aj rozhodca môže spraviť chybu, ale môže skutočne len nemať v danom momente šťastie. A v tomto momente sa na rozhodcu ukazuje prstom. Aj hráči robia chyby, aj tréneri, ale na rozhodcov sa ukazuje najviac. Niekedy mi v tom chýba sebareflexia, niekedy len obyčajná „zbojnícka česť“. Ja som rozhodoval federálnu ligu šestnásť rokov, predtým druhú ligu, predtým nižšie súťaže. Musím povedať, že stále stretávam bývalých hráčov, funkcionárov, divákov, spomedzi hráčov aj takých, ktorých som vylúčil – ale stále mám s nimi korektné vzťahy,“ hovorí Jozef Marko, ktorý bol počas svojej kariéry rešpektovaným arbitrom. Svedčí o tom aj to, že v 80. rokoch 20. storočia v hráčskej ankete, ktorú pripravoval Československý Sport a v ktorej futbalisti hodnotili rozhodcov, zvíťazil osemkrát. Sport držal tradíciu ankety štyri roky, hodnotil sa každý polrok – percentuálnu úspešnosť Jozefa Marka si môžete prepočítať…  „Dalo mi to spätnú väzbu, že to, čo robím, robím dobre.“     

Aj ja som robil chyby

„Aj ja som robil chyby. Zo 184 ligových zápasov bolo asi desať takých, ktoré neboli podarené a radšej by som ich neabsolvoval. Mal som problém v zápase Prešov – Slávia Praha, v ktorom Kubík zlomil prešovskému hráčovi Tóthovi neúmyselne nohu. Skončilo to celé na disciplinárke,“ spomína na udalosť z roku 1987, ktorá skončila incidentom medzi Kubíkom a prešovským funkcionárom v útrobách štadióna a ktorý musela riešiť aj vtedajšia Verejná bezpečnosť. „Faktom je, že ten zápas sa mi nevydaril,“ dodáva Jozef Marko. Iný zápas zas odkormidloval solídne, emócie však boli aj tak vysoké.  Takáto hektickejšia spomienka Jozefa Marka sa viaže k baráži o postup do najvyššej súťaže z roku 1978. V Čechách najprv Frýdek – Místek a Vlašim odohrali zápasy medzi sebou, úspešnejší boli Vlašimčania (1:0, 1:1). Čakali na nich VSS Košice, ktoré prvý zápas doma vyhrali 4:1. „Ja som pískal odvetu vo Vlašime. Bolo to vypäté, hľadisko vypredané, vo vzduchu emócie, pretože Vlašim cítil nejakú krivdu za prvý zápas. Aj v druhom zápase vyhrali Košice 2:1. Zo štadióna som odchádzal ako prezident republiky, policajnú eskortu som mal vpredu i vzadu.“  

O atmosfére u nás

Rozdiel medzi érami, v ktorých pôsobil ako rozhodca a už len ako funkcionár – hoci v jeho prípade sa jedno i druhé prelínalo – je značný. „Musím povedať, že sú veľké rozdiely medzi tým, ako sa rozhodovali vtedy a ako teraz. Keď to zoberiem z pohľadu Slovenska, tak divákov je omnoho menej. To dnešní kolegovia ani nechcú veriť, pred akými návštevami sme rozhodovali. Keď Sparta dokončila štadión a hrala tam s Duklou, rozhodoval som pred 36 000 divákmi. Alebo, keď som rozhodoval derby Lokomotíva – VSS Košice, bolo tam 25 000 divákov. Toľko teraz v Košiciach nemajú hádam za celú sezónu… Zhoršila sa atmosféra. Aj vtedy nám ľudia nadávali, ale tej nenávisti bolo omnoho menej. Pozícia rozhodcu je ťažšia.  Niekedy boli na zápasoch štyri televízne kamery, ešte nedávno, v 90 – tych rokoch. Dnes ich máte na významnejších zápasoch tridsať. Nebolo toľko televíznych špecialistov, ktorí sa zameriavajú vyložene na analýzy rozhodcovských výkonov. Najpodstatnejšie je oveľa vyššia rýchlosť, zvýšili sa značne aj fyzické požiadavky na rozhodcov, ale popri nich aj psychické. Ohromne vzrástli financie vo futbale, tlak sponzorov je väčší. Mnohí z nich chcú úspech hneď, pričom úspech je jedinou hodnotou, ktorú uznávajú. To je aj slovenský problém. A keď sa neuspeje, hľadá sa vinník. A aj za mojich čias platilo, čo platí aj dnes, že najľahšie sa hľadá medzi rozhodcami.“

Chce Slovákov v LM

Prechod na funkcionársku dráhu bol v prípade Jozefa Marka plynulý. „Ešte keď som rozhodoval druhú federálnu ligu, bol som predsedom ŠTK na Slovensku .“ To bol úvod.Pokračovalo to zaujímavo. Vo Výkonnom výbore SFZ bol 22 rokov. Od roku 1994 až dodnes je členom Komisie rozhodcov UEFA. Dnes je najdlhšie slúžiacim členom tejto komisie! Funkcionárska práca ho baví, rovnako ako mentorské poslanie. „Pracujem s mladými rozhodcami a tešilo a teší ma, keď nám vyrastali alebo vyrastajú dobrí rozhodcovia. Mali sme tu Micheľa, Hriňáka, Stredáka, Havrillu a asistentov Šramku, Balka, Slyška, Ružbarského, Csabaya, Suchého, Zvolánka a ďalších. Bolo strašne fajn, keď som sedel pred televíznou obrazovkou a videl, že slovenská štvorica píska zápas Ligy majstrov. A verím, že sa dožijem toho, že Slováci budú zas pískať veľké zápasy Ligy majstrov. Talenty máme…,“ hovorí Jozef Marko.

Plná hlava futbalu

Sám o sebe vraví, že je šťastný človek. „Robil svoje hobby ako zamestnanie a zamestnanie bolo a je mojím hobby. Hovorí sa, že toto je optimálna kombinácia.“ Futbal je mu celoživotnou láskou. „Faktom je, že futbal bol a je môj život. Manželka, ktorá znášala spolu so mnou všetky strasti a radosti, mi hovorí, že nemám hlavu, ale futbalovú loptu,“ cituje Jozef Marko svoju polovičku Ľudmilu, s ktorou vychoval dcéru Leu a syna Martina. Ten aj hral futbal, aj sa pohrával s rozhodcovskou píšťalkou, ale život ho nakoniec zavial inam, až za „veľkú mláku“ do USA. .

(sm)